8.november 2006, Zvolen
Včera sme slávili v našej reholi sviatok všetkých svätých dominikánskej rehole. Tento sviatok sa slávi pravidelne týždeň po slávnosti všetkých svätých. Ono to na prvý pohľad zaváňa tak trochu takým separatizmom. Ako keby nám nestačilo, že slávime všetkých svätých spoločne, ale museli by sme si tých svojich osláviť osobitne. V skutočnosti to tak nie je. Pokúsim sa v krátkosti vysvetliť rozdiel.
Prečo teda slávime všetkých svätých. Prečo ich slávime všetkých pokope, keď si na mnohých aj tak spomíname osobitne. Že by to bolo preto, aby sme nikoho neurazili? Aby sme na nikoho nezabudli? Myslím, že tu na niekde uniká zmysel toho slávenia. V kréde vyznávame a veríme spoločenstvo svätých. Slávime predovšetkým spoločenstvo svätých. A takto vyznávame že v nebi nie sú steny, ktoré nás budú deliť od tých druhých, že duchovný život a naplnenie neprebieha len medzi mnou a Bohom, že pri tom našom konečnom naplnení už nebude žiaden odpor voči druhým, nenávisť a nesympatie. Aj keď tu na zemi si môžme ešte dovoliť tu slabosť.
Všetci svätí dominikánskej rehole nám hovoria o niečom inom. Avšak na túto tému nedokážem hovoriť len tak s odstupom. Na túto tému nemôžem urobiť kázeň. Môže to byť jedine mojím vyznaním.
Raz dávno, keď som bol ešte len prvý rok v reholi, v noviciáte, ešte plny nádeje a nadšenia, čítal som dejiny našej rehole. Vtedy ma prenikol zvláštny pocit súnáležitosti. Spolupatričnosti ku všetkými veľkým osobnostiam našej dominikánskej tradície Patril som k nim. Mohol som čerpať z veľkého bohatstva, ktoré počas stáročí nazhromažďovali.
Počas rokov mojej formácie som na to trochu pozabudol. Možno aj preto, že vypršala moja prvotná láska a do môjho života vstúpili aj iné lásky, neraz silnejšie, ktoré ma dokázali rozorvať. Blúdil som. Stratil som sa. ocitol som sa v prázdnom priestore. Opustili ma všetky lásky.
Dlho som sa nevedel stotožniť so svojím kňazstvom, rád som robil túto prácu, ale nebol som úplne kňazom. Dlho som sa nevedel stotožniť s tým, že som dominikán a že ním asi ostanem až do smrti. Dlho ho trvalo…. Ale nevedel som sa stotožniť ai s ničím iným. Nič nemôže naplniť a uspokojiť človeka v jeho najhlbšom vnútri.
Boh dáva prísľub života, dáva, prísľub radosti, dáva prísľub plnosti. V nádeji, že bol splní, čo prisľúbil, skladáme aj my svoje sľuby. A Boh je skutočne verným Bohom. Vedie nas cestami, ktorých sme sa báli, alebo o ktorých sme nemali ani potuchy a predsa sú to dobré cesty. Je hrozné dostať sa do božích rúk. Veľmi hrozné občas. Ale to je cesta skutočnej slobody. Škoda, že prave dnes, keď tak veľa ľudi túži po slobode a nezávislosti, slobodu a nezávislosť odmieta.
Čo je to dominikánska rehoľa? Je to otvorený príbeh. A Každý jeden z nás v duchu našej tradície ho svojským spôsobom dotvára. Je tu veľká sloboda ale aj zodpovednosť. Je tu volanie Boha to tom aby sme sa čím viac pripodobnili nášmu jedinečnému obrazu, ktorý Boh vložil do každého jedného z nás. Musíme ho oslobodiť od všetkých idolov, ktoré ho stále zakrývajú. Len tak môžme rozprávať svoj jedinečný príbeh v duchu našej rehole.
Tento sviatok mi dáva veľku nádej. Nádej na budúcnosť. A to práve preto, že niekam patrím.
Som dominikán. A asi by som to už nemenil. Som kňazom. A chcel by som byť dobrým kňazom. Tento sviatok mi dáva nádej, že Boh ma práve takýmto spôsobom naplní. A to jedinečným, neopakovateľným spôsobom. Pre mňa je tento sviatok nádejou. Pre niektorých z vás je možno výzvou, možno pozvaním……….
Najnovšie komentáre